reklama

McLeod Ganj - sme zachránení (06/2012)

Nie je ničím nezvyčajným, že sa naše cestovateľské plány opäť raz zmenili počas cesty z večera do rána. Dôvodom boli tentokrát ďalšie neznesiteľné dva dni v autobusoch, 2 hrôzostrašné noci a najmä nevyhnutnosť, aby Vlado zhltol pred cestou za jeden rasec, nech sú jeho črevá aspoň ako-tak kontrolovateľné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Pamätná noc v Dehradune

Autobusy - jeden by povedal, že už ani nebude čo dodávať po posledných zážitkoch, a vida. Nikdy predtým som nezažila biely rasizmus, až v Indii. Keď sme ráno naskočili do autobusu, kde sa nedali kúpiť miestenky, rad za radom nás všetci odmietali pustiť si k sebe sadnúť. Ja som napokon sedela vedľa mladej študentky práva, ktorá bola prvým človekom v Indii, čo sa s nami normálne bavil. No a Vlada s nevôľou pustil vedľa seba Ind, ale skamarátili sa až po tom, čo si nechtiac bratsky pospal na Vladovom pleci. Zato v tej tlačenici si Vlado urobil vankúš zo zadku miestnej tety, ktorý pretŕčal z uličky a ja zasa z prsa druhej tety, tiež pretŕčajúceho z uličky. Nekontrolovateľný výber vankúšov mala na svedomí predchádzajúca noc - v päťotriednej staničnej ubytovni v mestečku Dehradun. Keď si predstavíte päťotriednu autobusovú stanicu a ešte k tomu indickú, tak zhruba tak vyzeral aj ten hostel. Boli to vlastne prerobené staničné chodby. Prúd vypadol za večer hádam päťkrát, do rána ďalších desaťkrát. Z okna sa nám rovno dalo výjsť na staničnú terasu - síce sme mali mreže, ale s takými by som si aj ja poradila. Každú polhodinu sa za našimi dverami strhla taká vrava, ako keby tam stáli piati Indovia s palicami, pripravení vytĺcť nám dvere. No a keď sme krátko po tom, čo sme sa uložili do postele, zistili, že máme plnú izbu komárov, Vladovi zažiarili oči, že má čo na práci, keďže kvôli výpadkom elektriny vypadával pravidelne aj ventilátor, čo spôsobovalo, že nemohol v tom teple zaspať. Začal teda dobrú polhodinu pobehovať po izbe s repkou a moskytierou. Moja krv zachránená, ale jeho to naťahovanie sa s moskytierou stálo prebdenú noc, keďže sa prebral natoľko, že už nebol schopný v 40 stupňoch zaspať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Shimla

Za druhú noc v obľúbenom indickom mestečku Shimla vďačíme indickej rodine - konečne prvý závan indickej ľudskosti. Tu už pretiekla posledná kvapka našej trpezlivosti, ktorou sme sa v Indii vyzbrojili. Hneď z príchodu sme dostali prvú spŕšku ako náznak prichádzajúceho obdobia dažďov. To však bolo nič oproti zisteniu, že sa celá India presunula na víkend do Shimly, a teda ak vôbec nejaké ubytovanie nájdeme, bude trojnásobne predražené. Spomínaná rodinka v hoteli prehlásila, že sme ich kamaráti, a tak nám síce bola ponúknutá izba za rozumnú cenu, ale ako „bielym" kamarátom zďaleka nie izbe zodpovedajúcu. Plesnivé steny, stuchnuté matrace bez plachty a navyše bez záchoda - čo bolo pre Vlada v danej situácii neprijateľné. Keď sa opýtal, kde je záchod, chlapík vošiel do dverí vedľa izby a samému mu stočilo nos a skrútilo tvár pri predstave kombinácie tohto záchoda s Vladovou rasecom potláčanou hnačkou. Tá nás napokon zachránila, keď sme vďaka Vladovmu zvieračom ovládanému kŕču v tvári dostali síce jednoposteľovú izbu so záchodom, ale aspoň to nebol chliev. Tieto okolnosti preto definitívne rozhodli, že je treba aspoň na nejaký čas zakempiť, ak si chceme túto cestu aj užiť, nielen prežiť. A že namiesto do Manali, odkiaľ sme mali vyraziť na dvojdňovú namáhavú cestu do Lehu, do Himalájí, sme vyrazili do McLeod Ganj na úpätí Himalájí, kde sídli tibetská exilová vláda s Dalajlámom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

A tak sme sa vlastne obaja nedostali na miesta, ktoré si vopred každý z nás vytýčil, že ak do Indie, tak určite tam - Vlado prišiel o svoj trek k prameňu Gangy, ja o Malý Tibet a trekovanie vo vysokých Himalájach. S odstupom času však hodnotíme, že nebyť tohto rozhodnutia, možno by nám dodnes vŕtalo v hlave nešťastie, ktoré nám na ceste prial jeden z indických žobrákov v Uttarkashi po tom, čo sme mu neprispeli do hrnčeka...

Cesta z indického pekla

Cesta do McLeod Ganj bola znesiteľná. Ako pamiatku na tráviace ťažkosti si sem Vlado na podrážke sandále doniesol kus ľudského biologického materiálu na 5 písmen, keď vykonával „potreby tak ľudské" na jednej z autobusových staníc po ceste (aj rasec má len obmedzenú dobu pôsobenia), na ktorej pánske WC malo len pisoáre. A tak si našiel miestočko medzi autobusmi, ktoré si pred ním našiel hádam každý chlap, ktorý tade kedy cestoval a mal podobné potreby... A priniesli sme si ešte poznanie, že pýtať si od Indov jedlo bez chilli a bez oleja je v prípade tráviacich ťažkostí „snom o vlastnej poprave". Keď to Vlado v dobrej viere skúsil, prišlo mu jedlo, ktoré síce nebolo mega korenené a neplávalo v oleji, ale zďaleka to nebolo to, čo by taký obyčajný Slovák, zvyknutý na to, že jedlo môže byť aj nepikantné a nemastné, čakal. A to sme si mysleli, že môžeme jesť indickú kuchyňu deň a noc. Rovnako ako si Vlado myslel, že sa naučí zvláštny indický pohyb hlavou, ako keby visela na šnúrke a bola ovládaná ňou, nie svalmi hlavy. Pohyb, ktorý Indovia používajú ako odpoveď: áno, nie, aj neviem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tibetský raj na zemi

Každopádne, McLoed Ganj nám vynahradil všetky doterajšie útrapy. Hneď z príchodu nám bez stopovania zastavil starší tibetský pár, ktorý nám ponúkol ubytovanie u nich doma.

Obrázok blogu

Tibetská pohostinnosť sa nám len potvrdila pri čaji a počas večere. Títo ľudia vo veľkej miere prispeli k tomu, že padlo ďalšie naše rozhodnutie - zdržať sa čo možno najdlhšie v tejto horami obklopenej dedinke, resp. mestečku (keďže v Indii je vraj všetko nad 1200 obyvateľov mestečko), ktoré je samo o sebe veľmi príjemné. McLeod Ganj dýcha tibetskou kultúrou, dokonca mám pocit, že sme sa tam o nej dozvedeli viac ako by sme sa v samotnom Tibete, keďže je plné tibetských exilantov, ktorí propagujú svoju kultúru asi aj viac, ako Tibeťania, žijúci v Tibete, ktorých za to komunisti neľudsky trestajú. Okrem toho sa v júli, v deň svojich narodenín, do mesta vracia Dalajláma. Vraj bude verejné vystúpenie, a tak v nás skrsla nádej, že uvidíme Dalajlámu naživo, čo by bolo, paradoxne, bezpochyby jedným z najväčších indických zážitkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Náš domáci Thupten je jedným zo zakladateľov a správcom tibetského budhistického kláštora. Veľmi zaujímavý človek, bývalý budhistický mních, veľmi vzdelaný a scestovaný, hovoriaci šiestimi jazykmi, veľký šíriteľ tibetskej kultúry a budhistickej filozofie.

Obrázok blogu

Dostali sme typy na dobré tibetské jedlá a naučili sa základnú tibetskú slovnú zásobu. Tibetská kuchyňa je príjemná zmena, zato tibetský čaj, ktorý je robený z mlieka dri (manželka yaka), masla a soli, nás stal značnú dávku slušnosti, aby sme ho vypili.

Obrázok blogu

Hneď na druhý deň sme sa vybrali k tibetskej lekárke, aby Vladovi dala horké bylinky vo forme tabliet, vyzerajúcich ako kozie bobky. Každopádne naša jediná nádej.

Obrázok blogu

V Thuptenovom kláštore sme našli miesto, o ktorom je podľa mňa tá naša reklama na ticho. Kláštor je v nádhernom prostredí uprostred lesa, s krásnym výhľadom a božským tichom, s knižnicou a meditačnou miestnosťou, kde sme mali dosť času a priestoru premýšľať nad tým, čo sme si to navarili.

Obrázok blogu

Po hlukom preplnenej Indii je toto naozaj raj na zemi a skutočnosť, že prvú noc v McLeod Ganj sa mi premietla v sne opäť naša svadba, je podľa mňa znakom, že až teraz začína svadobná cesta v znení „honey moon". Hoci, prvý týždeň bol pek(el)nou ukážkou toho, že manželstvo nie je len med lízať a že za každou prechádzkou ružovou záhradou sa môže skrývať India.

Cestou z "tibetan children village", kde žije viac ako 1200 tibetských "utečeneckých" detí v 41 domoch, z ktorých každý má svoju "mamu",

Obrázok blogu

nás zasa raz prepadla rodinka Indov, keď zaflekovala dodávka rovno pred nami a z nej začali postupne vychádzať vysmiati členovia rodiny, len aby si s nami urobili fotku. Takéto situácie sú nám stále milé, hoci sa cítime ako zvieratká v ZOO. Najmä, keď indické fotky sú vždy o tom, odfotiť ľudí od hrude hore. Objektívom čo najbližšie k tváram, bleskom čo najviac do oka, kompozícia nevadí a foto „moja veľká indická rodina a dve biele tváre" je na svete.

Nasleduje päťdňový trek do Himalájí, dúfajúc, že monzún v celej svojej kráse ešte najbližší týždeň nepadne. Tento rok je nečakane oneskorený, ale svoj príchod už pár dní hlási každodenným niekoľkohodinovým silným pršaním.

Obrázok blogu

Na dážď sme teda psychicky, aj fyzicky pripravení, uvidíme, nakoľko sme psychicky a fyzicky pripravení ma indického horského vodcu.

Antónia Bujňáková

Antónia Bujňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

melancholický sangvinik, ktorý poznávaním kultúr a krajín poznáva seba samého Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu