INDIA - Dillí, Rišikeš, Gangotri (06/2012)

Autor: Antónia Bujňáková | 7.2.2013 o 10:30 | (upravené 22.5.2013 o 14:50) Karma článku: 5,46 | Prečítané:  355x

Že táto cesta nebude jednoduchá, sa ukázalo ešte na Slovensku. Asi 10 minút po tom, čo sme v Bratislave nastúpili na autobus do Budapešti, praskla v ňom hadica klimatizácie, z ktorej začala prúdom vytekať horúca chladiaca zmes. Strhla sa všeobecná panika a naša cesta bola predčasne ukončená na moste Apollo. Ešteže máme pivo-párkových kamarátov (jedni z mála takých, u ktorých máte pivo a párky vždy), a tak sme napokon predsalen odleteli.

Ako nás Dillí prefackalo

Prvá facka bola teplotná. Vlhké, husté teplo, ktoré rozrážame vlastnými telami, stále viac upodozrievame z toho, že je príčinou indickej lenivosti. To by vysvetľovalo, prečo všetci "ožijú" v klimatizovanom metre, v ktorom Indovia prevádzkujú jeden zo svojich národných športov - tlačenie sa do posledných vagónov metra. Otvoria sa dvere a zvonku sa na vás díva 20 párov indických očí, žiariacich od samej radosti, že sa môžu narvať do preplneného vagóna. Dostať sa v takej situácii opačným smerom chce značnú dávku - spočiatku odvahy, neskôr drzosti. Zdivočený dav nečaká, kým zopár jednolivcov vystúpi. Po pár jazdách sme sa naučili používať lakte. Ale guráž vytiahnúť v tom zmätku foťák a zvečniť tú nepochopiteľnú zábavku, sme nenašli ani časom... V metre neustále hlásia, že sedieť na zemi je tam zakázané. Netreba chodiť ďaleko, aby to človek pochopil. Na ulici sa posedáva všade. Na cestách, chodníkoch, na vlakovej stanici prekračujete spiacich Indov.

Druhá facka bola hluková. Dillí je najhlučnejším mestom na svete, resp. celkom určite najhlučnejšie, v akom sme kedy boli. Hoci, ťažko povedať ako na toto tvrdenie vplýva faktor zabúdania a aktuálnych okolností, ktoré v deň príchodu do Dillí hrali v náš absolútny neprospech. Noc pred odletom sme spali 2 hodiny. A náš sen o tom, že sa vyspíme v lietadle, sa rozplýval s každým padnutím hlavy, opierajúcej sa o nepohodlnú opierku. Vlado to mal umocnené tým, že mal sedačku pri únikovom východe, čo znamená, že sa nedá sklopiť. 4 hodiny z Doha do Dillí nás síce zachránili, ale len málo zmiernili teplotný a hlukový šok a najmä tretiu facku vo forme Indov, ktorých sme po niekoľkých skúsenostiach hodili do škatuľky „leniví klamári".

Útek z Dillí

Po tom, ako sme sa za jeden deň presýtili Dillí na celý život, sme odtiaľ v náš druhý deň v Indii radšej rýchlo ušli so vzájomným prísľubom, že sa doň vrátime už iba kvôli odletu domov. Útek nás však stál viac energie ako prežitie v Dillí... Statočne sme odmietli všetky ponuky miestnych cestovných kancelárií na zabezpečenie nám odvozu do Rišikeša - hlavného centra jógy na svete. Po skúsenostiach z ciest vieme, že je podstatne lacnejšie a nie o toľko namáhavejšie vybaviť si cestu vo vlastnej réžii. India sa však prieči našim doterajším skúsenostiam. Lístky na vlak sme už nezohnali, a tak sme sa s naloženými batohmi vybrali metrom (kombinácia hore opísaného metra a plne naložených batohov naozaj (ne)stála za to!) na autobusovú stanicu. V totálnom chaose, hluku a mase ľudí sme napokon predsalen našli nenápadný stánok, kde sa predávali lístky aj naším smerom. V rade sme boli prví, od 7:45 do 9:30 sme v ňom však stáli zbytočne. Mladý chalan, ktorý lístky predával, spal pod pultom. Vlastne nespal, iba tam oddychoval bez ohľadu na rad stojacich ľudí, nenechajúc sa rušiť „kolegami", ktorí sa na neho chodili dívať a baviť sa na ňom. Medzitým sa okrem hlavného radu vytvoril aj bočný rad tiet „predbiehačiek" - v Indii bežný titul. To viedlo najskôr k ostrej hádke „radových" a „predbiehačských" a ich rodinných príslušníkov. Keď sa chalan 9:30 vyškrabal spod pulta, oznámil nám, že lístky na 10:00 už nie sú a na 11:00 bude predávať až 10:30. Kým sme sa ho spolu s mladým Indom za nami snažili presvedčiť, že odtiaľ neodídeme, kým nám tie lístky nepredá, začali sa pomedzi nás strkať ruky miestnych a cez nás, hlava-nehlava, si kupovali lístky. Ja som ten zmätok vzdala, Vlado zostal v snahe držať nám miesto, keď sa spustí predaj lístkov o hodinu. Situáciu však napodiv nezvládol miestny Ind, ktorý podišiel dopredu k Vladovi, slušne, s poznámkou „excuse me", ho odsunul a holou dlaňou udrel z celej sily do skleneného okienka stánku, ktoré sa rozpadlo na kusy. To už vycúval aj Vlado a bolo nám jasné, že tade cesta do Rišikeša nevedie. Nechali sme sa preto odchytiť miestnými „naháňačmi", ktorí nás posadili do autobusu plného Indov s namontovanými ventilátormi pri hlavách (air condition). Cesta to nebola ľahká, ale keď sa na to dívam spätne, najľahšia, akú sme odvtedy v Indii absolvovali vôbec.

Rišikeš

V Rišikeši, na brehu rieky Ganga, sme sa zúčastnili rituálu uctievania Gangy, ktorý bol sprevádzaný kúpaním sa miestnych v rieke.

IMG_9773_resize.jpg

IMG_9743_resize.jpg

IMG_9713_resize.jpg

rituál na rieke Ganga, Rišikeš

Na ďalší deň sme si užívali svojich 15 minút slávy, keď namiesto toho, aby sme my naháňali miestnych s foťákom, naháňali oni nás. Blond vlasy a modré oči, ktoré pri mojom tyrkysovo modrom tričku svietili, spôsobili, že sme sa pre Indov stali symbolom exotiky.

IMG_9709_resize.jpg

"moja veľká indická rodina", Rišikeš

Zato symbolom hnusu sa pre mňa stalo, keď mi moju slávu narušil chriakeľ miestnej tety, ktorý nedopatrením dopadol na moju nohu. So zdvihnutým žalúdkom som si drhla nohu a sandále, rovnako ako si o pár dní neskôr Vlado so zdvihnutým žalúdkom v Gange umýval nohy po tom, ako cikal do pisoára bez dna (čo pochopiteľne nevedel, keď k nemu prišiel), kedy sa jeho moč po dopadnutí na zem zmiešal s močom, ktorý už na zemi bol, a odraziac sa od zeme skončil na Vladových nohách od chodidiel až po kolená.

IMG_9659_resize.jpg

preplnený most cez rieku Ganga, Rišikeš

V Rišikeši policajti namiesto dávania papúč mlátia bambusovou palicou autá, ktoré parkujú tam, kde nemajú. No a v Rišikeši si všadeprítomné kravky, ktoré sú v Indii bežnými a uctievanými účastníkmi cestnej premávky, obtierajú papule do okoloidúcich chodiacich. Sama viem, keď sa mi zrazu uprostred ulice zaprela do zadku kravka a obtrela si papuľu o môj zadok a polovicu chrbta.

IMG_9547_resize.jpg

krava - posvätné zviera, Rišikeš

V Rišikeši sme zostali s otvorenými ústami aj po tom, čo sa miestna teta po kúpaní v Gange prezliekala. Nohy síce neukázala ani za svet (aj ja som kvôli nepríjemným pohľadom nosila v tých horúčavách dlhé nohavice), ale vnady ukázala celému Rišikešu bez hanby. Rovnako ako ladné a menej ladné bruchá, ktoré v pohode vytŕčajú spod šiat. Hlavne, aby členky nevytŕčali.

Rišikeš má síce na rozdiel od Dillí už náznak kopcov, avšak klíma stále rovnaká. Takže za poriadnym spánkom putujeme bližšie k Himalájam do dedinky Gangotri, odkiaľ sme plánovali trek k prameňu Gangy, kde si Vlado chcel splniť svoju vnútornú túžbu vykúpať sa v ľadovcovej a ešte čistej Gange.

IMG_9560_resize.jpg

naše každodenné jedlo na ulici, Rišikeš

Gangotri

Cestou autobusom do Gangotri sme zhodnotili, že už sme prežili kdeaké cestovanie, ale India je predsalen India. Osem hodín sme boli naložení v autobuse, kde medzi sedačkami bolo tak málo miesta, že sme nemohli sedieť rovno v smere jazdy, museli sme sa iba šikmo poskladať. Indovia, sediaci za nami, si na naše opierky hláv vykladali ruky bez ohľadu na to, či tam naše hlavy boli alebo nie. Hinduistické melódie v podaní (počas celej cesty húliacich) zhúlených sadhu - „svätých mužov" k tomu a boli sme na cestu vybavení. Jeden z nich, sediaci vedľa Vlada cez uličku, ktorá bola tiež podstatne užšia, ako mala byť, sa vďaka hrboľatej a kľukatej ceste neraz ocitol Vladovi na kolenách, ktoré musel mať pre nedostatok miesta natiahnuté v uličke.

sadhu

sadhu - "svätý muž", Rišikeš

Cestu do Gangotri sme napokon kvôli povoleniu na trek a kvôli nedôvere voči informáciám, ktoré na nás chŕlili spolucestujúci, prerušili v Uttarkaši. Vlado sa vydal zohnať povolenie. 3km šlapal pešo tam a 3km naspäť, aby ho leniví Indovia oklamali, že už je prečerpaná kvóta. Kam čert nemôže, pošle ženu. A tak si to Vlado odšlapal druhýkrát so mnou, zostal stáť pri bráne, aby som ja to isté povolenie, síce za 45 minút, ale viac-menej bez problémov dostala. Toľko k našej škatuľkovej teórii.

Dedinka Gangotri má veľmi príjemnú pútnickú atmosféru, ktorú narúšajú len všade žobrajúci svätí muži a vlastne žobrajúci všetci.

IMG_9946_resize2.jpgIMG_9970_resize2.jpg

žobrajúci "svätí muži", Gangotri

Každopádne sme si tu nadrobili zopár dobých skutkov. Len nám to bolo na nič, lebo Vlado dostal ráno, v deň plánovaného treku k prameňu Gangy, horúčku a žalúdočné problémy. A tak to vyzerá, že predsalen nás to indické jedlo zastihlo nepripravených, hoci som doteraz nevedela naše žalúdky vynachváliť. Treku sme sa preto museli vzdať s trpkým uvedomením si, že celá doťahovačka v Uttarkaši bola zbytočná a že vlastne celá doterajšia 5-dňová cesta bola zbytočná. Ale vyššia nadmorská výška, dosť výrazná vzdialenosť od nemocnice a Vladov aktuálny odpor ku všetkému, čo je indické, napokon rozhodli, že schádzame. A tak sme sa na druhý deň naložili do jeepu na 5-hodinovú cestu späť do Uttarkaši. Naše potešenie z jeepu (kolektívne taxi) oproti autobusu trvalo len dovtedy, kým nás na sedačku pre dvoch posadili troch. Cestou sme nakladali a vykladali ďalších a finálny stav: 9 ľudí na 4 miestach. Ja som k tomu vyfasovala indické dieťa na kolená a s jeho rodičmi sme sa za tých 5 hodín skamarátili na život a na smrť. Napriek tomu, že sme si nerozumeli, všetko, čo bolo treba, bolo pochopené. A hlavne my dvaja sme pochopili, že ak tu má niekto problém, sme to my. Že tí rodičia ešte aj deti na tej 5-hodinovej ceste v natrieskanom jeepe zabávajú a bavia sa na tom. Apropo deti. Zodpovedne môžem prehlásiť, že každé európske dieťa vo veku 2 a 4 rokov, ako boli tí dvaja malí chalani, by tú cestu neprežilo. Alebo by to neprežili jeho rodičia...

IMG_9921_resize2.jpgIMG_9976_resize2.jpg

indické ženy, Gangotri

Každopádne, bilancia našej takmer týždňovej Indie: konečne sa aj Vlado začal tešiť na „malý Tibet" na severe Inde, kde by to malo byť podstatne viac tibetskejšie ako indické. Dospeli sme k názoru, že bez poznania Indie môžeme žiť. Keď pri predchádzajúcich cestovaniach fáze presýtenia ľudí a kultúry predchádzala fáza nadšenia, tak v India sa táto fáza nekonala. Ale ktovie, možno sa len vymení poradie.

IMG_9870_resize.jpg

indické "dobroty", Gangotri

IMG_9872_resize.jpg

pranie v Gange, Gangotri

Čaká nás dlhý presun do Lehu, hlavného mesta Ladakhu, oblasti v Himalájach, kde žije tibetská menšina, takže zážitkov z cestovania lokálnymi dopravnými prostriedkami bude viac ako dosť. Napokon, tak sa najlepšie spoznáva kultúra a približuje ľuďom. Len sme teraz na pochybách, či túto kultúru chceme spoznať ešte viac a priblížiť sa k ľuďom ešte bližšie, ako sme...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?