milovaná Bolívia (05/2011 – 06/2011)

Autor: Antónia Bujňáková | 18.5.2012 o 13:35 | (upravené 7.6.2012 o 8:13) Karma článku: 3,19 | Prečítané:  576x

Do hlavného mesta Bolívie, La Paz, som sa ja zamilovala na prvýkrát, Vlado zhruba na tretí. Mesto sa malo stať naším hlavným stanom pri trekovaní v blízkom i vzdialenejšom okolí, napokon sa nám okrem toho stalo na týždeň a pol aj chýbajúcim domovom...

la_paz.jpg

Isla del sol

Ostrov slnka, „isla del sol", v jazere Titikaka dotera obývajú pôvodní obyvatelia, doteraz sa tam konajú rituály obetovania lamy božstvu pachamamba (Vlado si nedal vyhovoriť, že fotka, ako leží na obetnom stole, je trošku morbídna) a doteraz po ostrove nejazdí žiadne auto.

isla_del_sol.jpg

lod_z_prutia.jpg

Cestička, ktorou sa dá prejsť celý ostrov za nejakých 5 hodín, tak trochu pripomína talianske cinque terre.

pastieri.jpg

muzikovia.jpg

Preto aby sme si navodili pocit exotiky, rozložili sme si stan blízko spoímaného obetného stola a bludiska Inkov dúfajúc, že nám bohovia ten Vladov výstrelok v noci nevrátia. Nevrátili.

obetny_stol.jpg

bludisko_inkov.jpg

Choro trek

Ďalší trek sa začínal v horách vo výške 4700 m.n.m.

choro_trek.jpg

a končil ďaleko v džungli o 3000 m.n.m. nižšie.

dzunglovita_dzungla.jpg

Kráčajúc po bývalej obchodnej ceste Inkov, bolo úžasné pozorovať, ako sa krajina z hodiny na hodinu mení a ako sa vedľa seba týči holá vysokohorská skala a kopec husto zarastený džungľovým porastom.

hranica_dzungle.jpg

objimajuce_sa_stromy.jpg

zvedava_lama.jpg

Prvé dva dni trekovania sme zavŕšili ukrajinskou slaninou, vodkou, rumom a bolívijským pivom. Kempovali sme so skupinkou sympatických, cca 50-ročných Ukrajincov, ktorí nás hneď vzali za svojich. Vlastne sme si nikdy nemysleli, že ukrajinčina je tak podobná slovenčine a po dlhom čase sme si pokecali v rodnom jazyku s niekým iným, ako sami medzi sebou.

ukrajinci.jpg

Veľmi príjemný večer sa natiahol nečakane dlho a keby sme tušili, čo bude nasledovať, priali by sme si, aby trval ešte dlhšie. Rannú bolesť hlavy som rýchlo pripísala ukrajinskej „antimalarickej medicíne". Keď sme však nasledujúcu trojhodinovú túru išli päť hodín a v jej polovici som si už nebola schopná niesť ani batoh, bolo jasné, že som Ukrajincov preklínala neprávom. Od akej-takej civilizácie sme boli ďalšie 3 hodiny, ktoré som ja v ten deň už nebola schopná absolvovať.  Prespali sme v džungli a ťažko povedať, kto z nás dvoch dostal v tú noc a najbližšie dni viac zabrať. Ja som sa zmietala v horúčkach, Vlado v obavách o mňa, popri ktorých sa o mňa musel ešte aj postarať, rovnako ako o celú našu výbavu. Na druhý deň mi za nekresťanské peniaze vybavil koníka, ktorý sa vracal od našich ukrajinských kamarátov (a tak mi Ukrajinci napokon zachránili život), a ktorý ma zniesol do tej akej-takej civilizácie. Resp. mnou povymetal džungľu, keďže v snahe vyhnúť sa vlhkej a vyšmýkanej cestičke v džungli išiel v podstate po kríkoch. Doteraz nerozumiem tomu, že ma tá cesta stála iba jednu čiernu a natrhnutú bundu. Každopádne, keď som pred sebou zbadala lianu, ktorá smerovala rovno na môj krk, rozhodla som sa pozbierať všetky sily a kus cesty si odkráčať. Paradoxne to bolo jednoduchšie, ako udržať sa za daných podmienok na koňovi. Dramatickosť situácie potvrdzuje fakt, že z toho obdobia a z najbližších dní nemáme žiadnu fotodokumentáciu.

nemocnica v La Paz

Za ďalšie 3 najnekonečnejšie hodiny môjho života sme sa dostali do ozajstnej civilizácie s nemocnicou. Nasledovali 3 dni hospitalizácie s 1,5 metra vysokou kyslíkovou bombou pri posteli (La Paz je vo výške 3700 m.n.m.),

kyslikova_bomba.jpg

vylúčenie exotických chorôb, v tom okamihu veľmi príjemné, v globále smutné zistenie, že bolívijská nemocnica vyzerá a je vybavená lepšie ako slovenské (hoci bez zaplatenia mi nepichli ani injekciu na zníženie horúčky) a zasa raz ďalšie rúcanie partnerských bariér - keď odo mňa doktori chceli vzorku toho, čo moje črevá vyprodukujú a ja som v nich po takmer 3 dňoch ničnejedenia nemala naozaj nič, Vlado dostal spásonosný nápad, že mi potlačí hlavu... vraj ľudový recept. Po pár sekundách plných sústredenia sa, ja sediac na záchode, napichnutá na infúziu, Vlado nado mnou tlačiac z celej sily oboma rukami moju hlavu, sme sa rozosmiali tak, že mi doktori prestali veriť, že mi vôbec niekedy niečo bolo. Čo sme spolu vyprodukovali, im nestačilo, a tak za mnou sestričky ešte deň a pol chodili s plastovou nádobkou a prosbou „kakito".

Antibiotiká, ktoré  mi komplet rozbili žalúdok a diéta nasadená v cudzej krajine, bol zaberák pre oboch. Vlado ma týždeň nútil jesť a ja som po 5 dňoch už nemohla vôňu slepačej polievky anilen cítiť. Čo ťa nezabije, ťa posilní, a tak sme sa posilnení vybrali objavovať čaro amazonského dažďového pralesa a pampy.

Cesta smrti

Už samotná cesta autobusom bola dobrodružstvom a jednoznačne tým najadrenalínovejším, čo sme zatiaľ na cestách zažili. 490km sme išli 20 hodín v autobuse, čiže priemerná rýchlosť 25km/hod.

terenny_autobus.jpg

Po 3 hodinách došiel asfalt a šoféri plynule prešli do ľavého jazdného pruhu. Dôvod - na tých útesoch, serpentínach a rozbitej prašnej ceste bolo lepšie, keď si šofér videl z okna na koleso a na okraj cesty, resp. začiatok útesu. Väčšinou to boli pár centimetrové vzdialenosti. Útesy pod nami boli tak 150m vysoké, strmé, cesta široká ako pre 1 osobné auto a premávka hustá.

cesta_smrti_2.jpg

Vzhľadom k tomu, že cestou tam boli útesy na našej strane a že sme dostali exkluzívne miesta v autobuse - hore, úplne vpredu nad šoférom, pričom autobusy sú konštruované do V-čka - prežívali sme celkom intenzívne každú zákrutu

cesta_smrti.jpg

a každé stretnutie s kamiónom (ktoré tu prevážali drevo, byvoly, cisterny plné benzínu, či plynové bomby), keď sme my hore mali pocit, že naša polovica autobusu už trčí niekde nad útesom a že nie je možné, aby to ten ťažký autobus na tom maličkom pieskovom výbežku ustál.

obchadzame_sa.jpg

Na cestu späť sme sa tešili zbytočne - po pravej strane cesty bola súvislá skalná stena, trčiaca do cesty, čo si odnieslo jedno rozbité okno, keď sme pri stretnutí s kamiónom blbo vybrali zákrutu. Až po príchode do Rurrenabaque sme sa dozvedeli, že šofér celú noc popíjal miestny alkohol s coca-colou, pofajčieval (v krajine, kde sa za lacný peniaz dá kúpiť kadečo, sme radšej nechceli vedieť, čo mal zamiešané v tabaku) a žul koku. Žúrka za volantom, smrť v očiach na poschodí.

nefalsovana_smrt_v_ociach.jpg

Nie nadarmo je táto cesta oficiálne nazývaná cestou smrti. Jej asfaltová časť, ktorá je cestou smrti pre cyklistov, je napriek priemernej úmrtnosti 35 cyklistov ročne stále jednou z hlavných turistických atrakcií La Paz.

Rurrenabaque - dažďový prales

Nasledovali 3 úžasné dni v amazonskom dažďovom pralese. Je to neopísateľný pocit, keď si človek uvedomí, koľkým nepoznaným živým tvorom tam lezie „do obývačky".

pri_praci.jpg

Hoci, ťažko povedať, kto je tej „návšteve" viac prekvapený. Túlať sa džungľou v úplnej tme (nemyslím si, že na svete existuje tmavšia tma) s čelovou na hlave a uhýbať sa viac a menej jedovatým pavúkom nad hlavou a viac a menej jedovatým hadom pod nohami, stálo mňa značnú dávku odvahy, Vlado si to naopak strašne užíval a spolu so sprievodcom preskúmali všetko, čo prišlo do cesty a bolo to priveľmi pomalé alebo nevšímavé, než aby im to stihlo újsť z dohľadu. Vladovou pochúťkou dňa boli termity priamo z termitiska. Vraj chutia ako mentolové cukríky...

Prales je plný chodiacich stromov, ktoré sa za lepšími podmienkami vedia presunúť aj o 20cm,

chodiaci_strom.jpg

cesnakových stromov, o ktoré keď sa človek dostatočne poobtiera, má väčšiu šancu stretnúť zvery a napokon stromov, z ktorých rastú útvary veľmi podobné mužským pohlavným orgánom.

penis_strom.jpg

penis_strom_2.jpg

Počas tých 3 dní sme zamaskovaní skúšali,

indiani.jpg

aké je to byť Tarzanom,

tarzan.jpg

sledovali sme predvádzajúce sa opice, obrovskú hromadu kúpajúcich sa divých prasiat a vyrábali si prstienky z kokosových orechov.

kokosove_orechy.jpg

prstienky.jpg

Najkrajším na celom amazonskom pralese bol však božský pokoj so šialenou plejádou zvieracích zvukov v pozadí. Mala som pocit, že hľadáme celý život niečo, čoho sme sa vzdali dávno, keď sme sa rozhodli stať "civlizovanými"...

Zasa raz sme mali šťastie a napriek tomu, že je to turistami veľmi navštevované miesto, my sme si ho s domorodým sprievodcom, kuchárom a naším sprievodcom vychutnávali úplne sami.

byvanie_v_dzungli.jpg

Hoci, spolubývajúcich v chajdičke sme mali - gekon,

gekon.jpg

netopier,

netopier.jpg

pavúk veľmi podobný tarantule,

spolubyvajuci_pavuk.jpg

šváby a iný drobný hmyz. Neuveriteľne sympatický domorodý sprievodca, ovládajúci prírodnú medicínu tak, že som sa sama seba pýtala, načo máme lieky, mi na rozlúčku daroval vlastnoručne urobený náhrdelník. A neuveriteľne sympatický kuchár - gay si išiel nohy dolámať, aby bol na fotke vedľa Vlada.  A predsa to nestihol...

dzunglova_zostava.jpg

A náš, tiež istým spôsobom neuveriteľne sympatický sprievodca sa zasa postaral o pre nás nezabudnuteľný zážitok - operácia tarantula. Keď sme v pralese našli mŕtvu tarantuliu matku rozhodol sa vziať si ju do La Paz. Večer ju teda s čelovkou a asistentkou Vladom vypitvali, napichali antibiotikami a alkoholom, vykuchané bruško naplnili obväzom, zalepili a veselo sa fotili s obrovskou tarantulou v ruke. Ja som radšej v ústraní robila fotografa.

operacia_tarantula.jpg

tarantula.jpg

Rurrenabaque - pampa

Na ďalšie 3 dni sme sa presunuli do pampy. Pampa má na rozdiel od pralesa nižší porast a oveľa viac vody - jednak vo veľkých a početných riekach, jednak je to aj na súši jedno veľké močarisko.

na_vode.jpg

Preto je domovom aligátorov, kajmanov, anakond a iných nebezpečných zvierat. Zoči-voči aligátorom a kajmanom sme sa ocitli hneď prvý deň pri presune loďkou do kempu,

kajman.jpg

počas ktorého sme kŕmili opice,

opica.jpg

obdivovali najväčšie hlodavce na svete - kapybary,

kapybara.jpg

pozorovali kormoránov (vták loviaci ryby pod vodou), ako si po jedle sušia krídla.

kormoran.jpg

Nočný výlet loďkou za aligátormi bol po skúsenosti z džungle menej hrôzostrašný. Zato počas brodenia sa v gumákoch po močarisku, hľadajúc anakondy, som v sebe opäť musela pozbierať posledné zvyšky odvahy.

hladanie_anakond.jpg

Mali sme „šťastie", jedna anakonda a jedna kobra sa nám do cesty zaplietli.

anakonda.jpg

Typické turistické fotky, držiac v ruke anakondu alebo malého aligátora nemáme. Zdalo sa nám to byť pre tie zvery dosť stresujúce, keď si ich 20 turistov podáva z ruky do ruky.

Posledný deň v pampe sme si zaplávali v rieke s delfínmi, veriac sprievodcom, že pokiaľ sú vo vode delfíny, tak tam určite nebudú aligátory, kajmany, ani pirane.

kupanie_sa_s_delfinmi.jpg

Vlado so svojím panickým strachom z piraní po tom, čo sa dozvedel, že dokážu cvaknúť zubami 40-krát za sekundu (!!!) a po tom, čo mu pleseň do krvi zničila päty, skočil do vody iba obutý. Pirane idú za pachom krvi a otvorenú ranu ohryzú tak rýchlo, že to človek ani neucíti, až zrazu zbadá iba kostičku, keď vytiahne z vody zranenú časť tela. Našťastie sa nikto okrem delfínov neukázal.

piranie_zuby.jpg

Pirane sme aj lovili, s čím bola spojená ďalšia operácia - Vlado sa rozhodol priniesť synovcom kostry piraní. Po tom, čo našimi piraňami pohŕdli mravce, sme si ich priniesli do hostela v La Paz a po večeroch sme tajne pitvali, aby nás odtiaľ nevyhodili.

pirane.jpg

A z pampy sme si priniesli ešte jednu nezabudnuteľnú spomienku na jednu Američanku, blondýnu, prototyp necestovateľa, pri ktorom vždy snímam klobúk z hlavy, že môže taká baba sama na cestách vôbec prežiť. S permanentným make-upom, s prefarbenými blond vlasmi, ktoré si potrebovala každé ráno, za každých okolností umyť šampónom, s namaľovanými nechtami na nohách, s 3 kuframi, diamantovými prstienkami na ruke a svojím flegma výrazom v tvári mala veľmi pravdepodobne viac šťastia ako rozumu, keď sa sama zatúlala do slamu v Buenos Aires alebo keď spala v autobuse s foťákom pohodeným bez obalu na sedadle do uličky v krajinách, kde sa foťáky kradnú z batohov. Keďže je, súdiac podľa jej mena, celkom možné, že jej praprababička, bola naša, nedá mi nedodať, že sme si ju za tie 3 dni tak obľúbili, že sme s ňou strávili 20-hodinovú cestu späť do La Paz a vymenili si emaily.

Po šiestich dňoch v divočine sme sa vrátili naspäť do rušného La Paz. Vladov batoh cestoval 20 hodín naložený v rybacom náleve, preto máme o zábavu postarané a na hosteli veselo perieme a sušíme všetko, čo pripomína neprehliadnuteľný pach rýb.

pohoda_v_pampe.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?